LAJF
Osamelý cyklista na horskej ceste medzi zasneženými kopcami.

Bohuš Antoška / Jún 2026

Všetky cesty vedú do dažďa

Úvodné slovo

Už ani neviem, ako tento nápad vznikol. Kúpili sme si letenky do hlavného mesta Nórska a povedali si, že so sebou vezmeme aj bicykle. Veď bude sranda.

Či bola „sranda“ to správne slovo, sme vtedy ešte netušili. Nikdy predtým sme na bicykloch nestrávili viac ako štyri dni. Teraz nás čakali dva týždne. Zvládneme to fyzicky? Nezlomí nás premenlivé nórske počasie? A je vôbec Nórsko vhodné na bikepacking?

Trasu sme mali viac-menej naplánovanú: vyraziť z Osla, zamieriť k národnému parku Jotunheimen, prebicyklovať okolo neho a napokon sa vrátiť do Osla.

Dva naložené bicykle stoja pri okraji horskej cesty.

Po lete zatiaľ ani stopy.

Domov obrov

Jotunheimen by sme mohli preložiť ako „Domov obrov“. A názov mu sedí. Nachádzajú sa tu najvyššie vrchy Nórska vrátane Galdhøpiggenu, ktorý so svojimi 2 469 metrami kraľuje celej krajine.

Vo vyšších polohách sa sneh prirodzene drží dlho do jari. S tým sme počítali. Neuvedomili sme si však, že v Jotunheimene to môže platiť aj počas letných mesiacov.

Cyklista prechádza horskou cestou popri vysokých zasnežených stenách.
Nepremokavé nohavice, goráč a rukavice sme vyzliekali len zriedka. Nad 1 000 metrov sa teploty pohybovali medzi 3 a 5 °C.
Cyklista stúpa po mokrej horskej ceste medzi snehovými poľami.
Turistická sezóna v tejto oblasti začína až v druhej polovici júna – teda po našom odchode. Mnohé chodníky boli stále pod snehom a horské chaty, kde by sa za bežných okolností dalo zohriať a občerstviť, zostávali zatvorené. Na ľavej strane vidíme ľadovec Fannaråkbreen.
Mraky sa prevaľujú cez horské svahy s úzkou cestou v diaľke.
Počasie malo tri fázy: pred dažďom, dážď a pred ďalším dažďom.
Cyklista prechádza ikonickou horskou cestou pod mohutným skalným masívom.
Ikonická cesta neďaleko Sognefjelletu, najvyššie položeného cestného horského priechodu v Škandinávii (1 428 m n. m.). V tomto období úplne bez turistov.
Človek fotí horskú dolinu počas cesty.
Jotunheimenské výhľady a jedna z ciest, ktorú sme našťastie nemali v pláne. Pri pohľade na jej serpentíny sme ešte netušili, že podobné stúpanie nás čaká o niekoľko kilometrov ďalej.

Cesta do Myrdalu

Opúšťame Jotunheimen a smerujeme k fjordom. Všetko, čo od tejto chvíle zažijeme a prejdeme, berieme ako bonus. Mohlo by sa zdať, že s najvyššími vrchmi zostali za nami aj najväčšie stúpania. Nebolo to však úplne tak.

Naložený bicykel stojí na vyhliadke s horami v pozadí.
Každý správny bikepacker si fotí svoj nabalený bicykel. V pozadí ostré vrchy v národnom parku Jotunheimen.
Cyklistka stúpa nad zeleným údolím s horami v pozadí.
Po výživnom stúpaní z Øvre Årdalu – 1 000 výškových metrov na 13 kilometroch – sa nám prvýkrát ukázali vrchy Jotunheimenu bez oblakov. Bolo na čase.
Úzka horská cesta vedie popri skalnej stene so snehom.
Vyše storočná gravelová cesta Tusenmeteren, v preklade „tisícmetrovka“. Po 1 000 výškových metroch stúpania nasleduje takmer 30 kilometrov po rovine.Pre niekoľko zasnežených úsekov bola cesta v tom čase stále oficiálne uzavretá. Našťastie však stále prejazdná.
Cyklista schádza dlhou cestou cez horské údolie.
Každé dlhé stúpanie má našťastie aj svoju druhú stranu. A zjazdy v takejto scenérii si človek užije o čosi viac.
Dlhá horská cesta stúpa medzi snehovými poľami.
Vyše 24 kilometrov dlhé stúpanie cez horský prechod Aurlandsfjellet. Cesta je známa aj ako Snow Road, teda „Snežná cesta“. Tentoraz bez snehu. Tých 1 400 výškových metrov nám však dalo poriadne zabrať.

Zmena plánu

Pôvodný plán obísť národný park Jotunheimen sa nám podarilo splniť. Trasu sme si dokonca predĺžili až k fjordom, do turisticky vyhľadávaného mestečka Flåm.

Z neďalekej železničnej stanice Myrdal, kde mimochodom pracuje aj slovenský personál, začína Rallarvegen. Historická cesta, pôvodne využívaná pri výstavbe železnice medzi Oslom a Bergenom, sa postupom času stala obľúbenou najmä medzi cyklistami.

V júni však býva časť tejto 82-kilometrovej trasy ešte stále pod snehom. Možností, ako pokračovať ďalej, nám preto veľa nezostalo.

Najjednoduchšou z nich bolo nastúpiť na vlak a tentoraz si divokú nórsku krajinu užiť len cez okno.

Výhľad na fjord medzi strmými zelenými stenami hôr.
Prvý pohľad na Aurslandsfjorden.
Človek sleduje horskú krajinu cez okno vlaku.
Cesta vlakom popri historickej trase Rallarvegen. Železnica prechádza medzi národným parkom Hallingskarvet a ľadovcom Hardangerjøkulen, šiestym najväčším ľadovcom pevninského Nórska, a stúpa až do nadmorskej výšky 1 343 metrov.
Cyklista míňa horskú drevenicu s vlajkou a otvorenou krajinou za ňou.
Tradičné domčeky uprostred ničoho, jemná štrková cesta a lesy všade naokolo. Lepšie podmienky na bicykel si ani neviem predstaviť.
Cyklista pokračuje tichou lesnou cestou.
Na ceste sme striedali kvalitné asfaltové úseky s vedľajšími cestami ako stvorenými pre gravel. Táto mala 36 kilometrov a viedla naprieč divokými lesmi. Neďaleko odtiaľto sme prvýkrát zazreli losa.

Výzva na záver

Na posledné tri dni sme mali jediný cieľ – prekonať 280 kilometrov z Geila až na letisko Torp, odkiaľ sme odlietali domov. A to bola výzva sama o sebe.

Táto „povinnosť“ priniesla najdlhšie dni celého výletu a jedno osobné zistenie: dlhé roviny a nekonečne zvlnené cesty mi dávajú zabrať oveľa viac než dlhé stúpanie nasledované dlhým zjazdom.

Na letisko sme dorazili viac ako deň pred odletom. Bicykle sme zbalili späť do polo-rozmočených krabíc, v ktorých pred dvoma týždňami pricestovali do Nórska, a tým uzavreli celý výlet.

Cesta pokračuje otvorenou nórskou krajinou.

Zhrnutie

Mám pocit, že sme našli ideálny spôsob cestovania. Človek si vezie všetko, čo potrebuje, no zároveň to nemusí nosiť na chrbte. Môže zastaviť, kde sa mu zachce, a prejsť pár kilometrov navyše za jedlom alebo lepším miestom na noc. Sloboda, ktorú bicykel ponúka, sa nám zapáčila.

A Nórsko? Ťažko si predstaviť lepšiu krajinu na bikepacking. Príroda je krásna, divoká a na každom kroku iná. Ohľaduplnosť vodičov voči cyklistom nás príjemne prekvapila a kvalitné cesty spolu s infraštruktúrou vytvárajú podmienky, v ktorých je radosť cestovať na bicykli.

Takže áno. Nórsko je na bikepacking viac než vhodné, fyzicky sme to zvládli a upršané počasie nás nezlomilo.

Trasa

Gjøvik → Fagerness → Garmo → Lom → Øvre Ardal → Tyinkrysset → Lærdalsøyri → Flam → Myrdal → Geilo → Kongsberg → Oslo Torp

V číslach

Celková vzdialenosť
845 km
Celkové prevýšenie
13 400 m
Počet dní na bajku
13
Spaní na ubytovaní
3
Najväčšia vzdialenosť za deň
125 km
Najväčšie prevýšenie za deň
1690 m
Späť na Denníky